Historický vývoj obnoviteľných zdrojov energie v Európe a vo svete

Globálny prechod na obnoviteľné zdroje energie sprevádzajú výrazné rozdiely v tempe inovácií. Kým severské krajiny a viaceré svetové ekonomiky dynamicky navyšujú svoje zelené kapacity, iné regióny čelia hlbokej investičnej stagnácii. Pohľad na celkové historické dáta navyše odhaľuje tvrdú realitu, v ktorej raketový rast čistých technológií zatiaľ nedokáže nahradiť fosílne palivá, ale len dopĺňa neustále rastúce energetické potreby ľudstva.

Dvadsaťročný vývoj podielu obnoviteľných zdrojov odhaľuje v Európe priepastné paradoxy, kde ekonomická sila štátu nekoreluje so zelenou transformáciou. Kým severské krajiny na čele s Nórskom, Švédskom a Fínskom celú transformáciu suverénne ťahajú vpred, bohaté štáty ako Belgicko či Luxembursko tvoria chvost rebríčka. Dôvodom je samozrejme geografická dostupnosť takýchto zdrojov energie. Skutočnú dynamiku v dátach definujú dva extrémy: na jednej strane raketoví skokani ako Dánsko (nárast o vyše 31 %) a Malta, ktorá z počiatočnej nuly (0,1 %) dotiahla priemerné tempo krajín strednej Európy vrátane Slovenska.

Pri prechode od percentuálnych podielov k absolútnym objemom vyrobenej energie (v GWh) za obdobie rokov 2017 až 2025 sa však optika mení a ukazuje dôležitosť veľkých ekonomík. Hoci Nórsko a Švédsko generujú masívne objemy (stabilne nad 10-tisíc GWh), absolútnym európskym lídrom v celkovej produkcii je Nemecko. To svoj výkon z obnoviteľných zdrojov energie navýšilo z takmer 14 700 GWh v roku 2017 na viac ako 21 000 GWh v roku 2025. Z hľadiska reálneho objemu tak zelenú transformáciu ťahajú aj štáty s nižším percentuálnym podielom, no veľkou rozlohou – Španielsko a Francúzsko obe aktuálne prekračujú hranicu 12 000 GWh. Najvýraznejšiu dynamiku rastu v absolútnych číslach vykazuje Holandsko, ktoré svoju produkciu za osem rokov takmer zoštvornásobilo (z 1 361 na 5 356 GWh), a Poľsko s nárastom z 1 896 na 4 388 GWh. Naopak, detailný pohľad na slovenské dáta potvrdzuje kritickú investičnú stagnáciu nielen v pomeroch, ale aj v reálnych kapacitách.

Produkcia Slovenska sa dlhodobo drží len v úzkom pásme 400 až 550 GWh bez akéhokoľvek rastového trendu, pričom v roku 2025 klesla na 403 GWh, čo je menej než východiskový stav z roku 2017.

V dlhodobom globálnom kontexte však prvenstvo historicky i súčasne drží Južná Amerika s masívnou oporou v hydroenergetike a aktuálnym podielom 37,8 %. Európska únia (22,3 %) sa vďaka prudkej akcelerácii po roku 2000 vyprofilovala na druhého najsilnejšieho hráča. Zásadný civilizačný posun poslednej dekády ale prebieha inde: Čína po desaťročiach stagnácie vystrelila na 17,4 % a Austrália svoj podiel od roku 2015 takmer strojnásobila na 14,7 %. Naopak, Spojené štáty za globálnym tempom zaostávajú (12,0 %) a Afrika s chudobnými 9,3 % naďalej naráža na neprekonanú investičnú bariéru rozvojového sveta.

Tento relatívny rast podielov obnoviteľných zdrojov energie však naráža na tvrdú realitu pri pohľade na absolútnu celosvetovú spotrebu primárnej energie. Historické dáta jasne ukazujú, že hoci moderné technológie zažívajú od začiatku milénia exponenciálny boom – veterná energia narástla z necelých 87 TWh v roku 2000 na vyše 6 124 TWh v roku 2024 a solárna z 1 TWh na 5 150 TWh – celkové energetické potreby ľudstva rásť neprestávajú. Zelená energia zatiaľ fosílne palivá v globálnom meradle nenahrádza, len sa k nim pridáva. V absolútnych číslach z roku 2024 naďalej drvivo dominuje ropa (55 292 TWh), uhlie (45 850 TWh) a zemný plyn (41 278 TWh). Fosílne zdroje si udržujú priepastný objemový náskok a ich spotreba sa drží na historických maximách.